Otvorená korenička a k tomu neľútostne medicinálny tón. Niečo medzi jódovým sprejom do krku, švédskymi kvapkami a takými tými staromódnymi čiernymi cukríkmi v malej zasúvacej plechovej krabičke, ktoré si vlastne už ani nepamätám, či boli proti nachladnutiu, alebo na žalúdok, ale starí rodičia ich vždy mali doma. Tak neviem. Parfém mal byť poctou rozvíjajúcemu sa automobilovému priemyslu a elegantným šoférkam krotiacim tieto pekelné stroje. Z tohto by mi vyplývalo, že boli vtedy všetky šoférky buď nachladnuté, alebo mali žalúdočné problémy. Alebo nachladnuté so žalúdočnými problémami. Nakoniec, tie otvorené kapoty prvých áut na drncajúcich cestách rozjazdených ešte povozmi asi nič moc v tomto smere. No, korenička mizne, liečivý lektvar sa drží ako anglická ošetrovateľka čajníka. Názov vône – čo je ešpézetka starého Berlína – je premietnutý do závanu dymu z výfuku (nie, vtedy ešte skutočne neboli DPF filtre), ale našťastie len rýchlo prefrčal ako kabriolet okolo záhradného postrekovača. Potom trochu skrotne do podoby nesladkých hašleriek, ktoré po čase vystrieda ľahko zadymené biele pižmo. Toto je proste vôňa pre silné povahy, no.